Tabu kresťanského umenia
Diskusia o hraniciach výtvarného umenia.
Dorota Sadovská, Ladislav Čarný
Umenie

Prúd umenia, ktorý nazývame kresťanským, je približne rovnako starý ako kresťanstvo samotné. Od iných prúdov je ho možné najjednoduchšie odlíšiť tým, že sa pridŕža kresťanského svetonázoru ako hlavného východiska. Keďže každé umenie reflektuje dobu, v ktorej vznikalo, pri hľadaní prejavov kresťanstva v umení ľahko identifikujeme v dobách prvých kresťanov symboly zrozumiteľné len pre zasvätených (holubica, ryba, kríž, baránok), v neskorších storočiach vidíme plne využitý naratívny potenciál gotických katedrál (evanjelizácia sochami, obrazmi, vitrážami), a prechádzame cez etapu dramatického umenia protireformácie (výjavy zo života svätých) a osvietenstvo až po moderné umenie, o ktorého podstate sa v príbehu dvadsiateho storočia viedli nekončiace diskusie.

S rečníkmi sa budeme rozprávať o tom, či v súčasnosti vôbec existuje kategória „kresťanské umenie“ a ak áno, ako ho zadefinovať a ako ho poctivo vytvárať. Neobídeme otázku umenia v sakrálnom priestore, zobrazovania posvätných tém „neposvätným“ spôsobom, pojem krásy a gýča a iné.

Ladislav Čarný

Prof. Ladislav Čarný (1949, narodený v Žiline) je akademickým maliarom, významným súčasným slovenským výtvarníkom a predstaviteľom konceptuálneho a procesuálneho umenia. Od roku 1992 pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre teórie a dejín umenia. Jeho profesionálne aktivity majú široký záber: od výtvarného umenia cez teóriu umenia, organizovanie výstav, sympózií, workshopov až po pedagogiku, didaktiku a publikačnú činnosť.

Dominantnou témou analyzovanou v tvorbe Ladislava Čarného sa stalo skúmanie reality, prejavujúce sa ako dialóg so špecifickým výstavným, ale aj nevýstavným priestorom, a umeleckými dielami iných autorov, pričom spoločným menovateľom je vždy snaha o vytvorenie priestoru pre zmysluplnú komunikáciu s divákom. Väčšmi ho zaujíma pozícia tvorcu ako „pozorovateľa“, nie „stvoriteľa“. V súvislosti s ideami konceptuálneho umenia mu nejde o vytváranie konečného umeleckého diela (artefaktu), ale najmä o samotnú myšlienku, ktorú dielo sprostredkúva počas svojej premeny. Po roku 2000 programovo skúma transformáciu významov, (ne)možnosť porozumenia textu v zmysle vizuálneho a konceptuálneho diela a jeho kontextov v oblasti nových médií – v podobe TV-objektov, video-skulptúr či interaktívnych inštalácií.

Dorota Sadovská

Dorota Sadovská (1973, pochádza z Bratislavy) patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej výtvarnej scény. Vo svojich prácach sa neustále drží tradičného média – maľby v klasickej realistickej podobe. Napriek tomu vždy vstupovala aj do iných médií, spájala ich a stierala medzi nimi hranice. Svojimi plátnami cielene tvorí v galerijnom priestore prostredia a inštalácie. Jej hlavným námetom je realisticky zobrazené ľudské telo. Z nezvyčajného uhla pohľadu. Farebnosť tela často splýva s pozadím, telo je ponorené vo farbe okolia, priestor aj človek sú jedno. Trvalou témou v tvorbe Sadovskej sú zobrazenia svätých, zobrazenia nahých ľudských tiel z nadhľadu. Sú identifikovateľní atribútmi, ale do popredia sa dostáva práve ich ľudský rozmer.